Hlboké brodenie cez mínové polia
Deò prvý:
Èas: 3.00h.
Noèné sídliskové ticho pretne kvílivý a škreklavý hlas ¾eny: „Ty špina, necháš ju!“ Nasleduje séria podivných zvukov, stony, následný dupot nôh po dla¾be.
O štyri poschodia vyššie sa prebudí mu¾. Má lahký spánok a relatívne vysoký vek. Vyjde na balkón, obzerá sa navôkol, ale po narušiteloch noèného pokoja sa zlahne zem. Vráti sa do teplej postele, ale vie, ¾e nezaspí. Musí pou¾i» záchod, dôsledok operácie prostaty v minulom roku. Michalov mozog sa zapne nezávisle od jeho vôle a premieta v prebudenej mysli nekoneèný prúd spomienok. Na dlhé, nekoneèné roky slu¾by na ¾eleznici. Na stroskotané man¾elstvo, ktoré vela rokov fungovalo ani švajèiarske hodinky. Na nepochopitelnú nenávis» exman¾elky, drogové excesy svojho prvorodeného. Ïalšie roky, po rozvode, strávené vedla seba, ale nie spolu. Mám neuveritelné š»astie – povie si Michal. Vïaka peniazom z dedièstva a pô¾ièke získal tento byt. Je to malý zázrak, po rokoch strávených v èasoch psychologickej vojny, neustálych treniciach s bývalou, jej zlobou a detièkami, ktoré de»mi dávno neboli. Tomu všetkému je koniec.
Teraz hladí s dôverou do budúcnosti, hlavne preto, ¾e stretol Katku. Trvalo dlho, kým ju získal, š»astie, ktoré pre¾íval s òou bolo a je temer neskutoèné. Bola èlovekom, ktorého mal stretnú» u¾ dávno.
Michal sa osprchuje, obleèie, urobí si èaj. Pripraví si veci do práce. Na cestu pou¾ije noèný spoj. Tým ïalším by pravdepodobne zmeškal nástup. Autobus je plný. Zapácha a sedadlá sú špinavé. Z niektorých individuí sa Michalovi mimovolne zdvihne ¾alúdok. O dve zastávky ïalej nastúpi „Francúz“. Je to kolega. Pozdravia sa navzájom zdvihnutím ruky, ale mlèia. Michalov kolega je predseda odborového zväzu. Nevie poveda» hlásku „r“, tam je aj pôvod jeho prezývky. Málokto mu rozumie, keï hovorí. Michal patrí k tým, ktorí vedia o èom hovorí.
Teraz sa rozohnil v dlhom dialógu a dodr¾iavaní bezpeènosti na priecestí, ktoré má vo svojom obvode. Velká stanica, na ktorej pracujú, je v prestavbe. Vlastne sú to tri velké stanice. Stavebné úpravy neprebiehajú len zvonka, ale priamo vo vnútri. Celé tý¾dne sú postavené lešenia, je tam hrozný hurhaj, zavýjajú brusièky, vrèia vàtaèky, smrdí farba, je tu prievan a zima. Práca kolektívu výpravcov sa podobá viac pobytu v blázinci spáreného s cirkusom. Nad tým všetkým panuje netvor, zvaný „Huer“.
Èas: 05.30h
Miestnos» je velká, vlastne sú to dve miestnosti. Delí ich sklená stena. V jednej z nich dominuje dlhý 12-metrový plechový panel so svetelným reliéfom kolajísk, troch staníc a odboèiek. Tri ovládacie pulty a štyri velké stoly, ob»a¾kané telefónmi, poèítaèmi s príslušenstvom. Mno¾stvo vlakovej dokumentácie, neskutoèné malé okienka, umelé svetlo takmer nepretr¾ite. Atmosféra vèelieho ú¾u. Neèudo, konèí sa noèná smena.
Michal vystriedal Jana, zvaného „Koktavec“. Tie¾ starý chlap, s velmi èudným zmyslom pre humor. Tentoraz bol riadne rozèúlený. Elektronický denník, tento hit sezóny, mal nepochopitelne závady, nezlúèitelné s akoukolvek bezpeènos»ou. Michal však najprv vyplnil chýbajúce kolónky v odovzdávke slu¾by. „Ak to zbadá „Huer“, si o 150 Sk lahší!“. „Ja ho mô¾em, toho debila... Preboha, veï ten je tu!“.
Do miestnosti ticho vkåzol èlen vedenia stanice. Šedá eminencia prednostu. Dinosaurí, ale velmi ¾ivý kanálový produkt komunistickej éry. Teraz to bol samozrejme, demokrat. V ústach neodmyslitelná ¾uvaèka, pohlad škorpióna, pripraveného zaútoèi».
Tentoraz, celkom neoèakávane na to doplatil Michalov kolega v dennej zmene, zvaný „Bacil. „Huer“ celý ¾iaril, našiel nezrovnalosti v poèítaèkách. Najprv síce vravel, ¾e to nebude sankciova», lebo to nie je „Bacilova“ vina, ale vzápätí zmenil názor. Potom sa vrhol na „Francúza“. Vraj minule sedel v uniforme v autobuse a ostatní cestujúci mu nadávali. Michal pošepol Bacilovi: „Skutoène ma dojal a¾ k slzám! Tie závory sa dajú otvori» o dve minúty skôr“, vyhlásil Huer. „Ja sa o to postarám!“ Vytiahol rozkaz prednostu, nazývaný „Upozornenie“. Preèítali sme si to všetci a nepáèilo sa to nikomu. Francúz energicky protestuje, v kancelárii lietajú blesky - šípy. Huer po slovnej potýèke, v ktorej nie je ví»azom, odchádza. Behom dvoch hodín, ten génius vyprodukuje „Upozornenie“ na Upozornenie“.
Michala po mnohých rokoch strávených v tejto mizérii máloèo u¾ prekvapuje. Bacil zatiahol to svoje známe „Veï je to oné, hotová tragédia!“
Na paneli odboèky zaèalo prekmitáva» èervené svetlo. Mohlo to znamena» všelièo. Lom kolaje. Najèiastejšie je to kráde¾ napájacích lán. U bezdomovcov oblúbený produkt. Policajti vyrá¾ajú okam¾ite, ale väèšinou nikoho nechytia. Tí chlapi bez adresy sú mazaní, poznajú terén a vlastne, nemajú èo strati», navyše prípadný pobyt vo väzení je pre nich rekreácia, teplá strava, bývanie zadarmo. V ka¾dom prípade, kolaj sa musela kvôli bezpeènosti vylúèi». Hustá vlaková premávka sa ešte viac zahustila. Úmerne k tomu vzrástla aj nervozita.
Èas: 11.00h
Michal mal pocit, ¾e odpadne. V¾dy si zakladal na rýchlosti svojich reakcií, ale tu mu bola naniè. Poèítaè bol pekný, zdal sa podla výrobcu aj výkonný, ale mal evidentne velmi zlý aplikaèný program, urèený pre ich prácu. Trojnásobná evidencia, neustále zapisovanie nepodstatných zbytoèností len preto, ¾e analýzu urobil akýsi kancelársky poskok, odtrhnutý od ¾ivota a od normálnej práce. Naviac ho hnevalo, ¾e to, èo by kedysi urobil lavou - zadnou, nezvládal dnes oboma rukami. O tom, ¾e by mal priestor nieèo riadi», mohol iba sníva». Veci, ktoré mu mali pomáha», sa stali ¾ivotunebezpeènou realitou.
Napájacie laná boli znovu namontované, policajti neúspešní, prevádzka normálna. Výpravca susednej stanice volal, ¾e akýsi chlapík po rodinnej hádke sa odobral na ¾elezniènú tra», so zjavným úmyslom, zabi» sa. No, ešte aj toto. Títo zúfalci, nemô¾u sa zabi» niekde inde? Vyrozumie sa pár vlakov, samozrejme narastá meškanie. Nakoniec si to nádejný samovrah rozmyslí. Niè tu však nie je normálne, ka¾dú chví¾u sa mení situácia, tentoraz akýsi vodiè nákladného auta sa príliš ponáhla a ulomí rahno na závorách. Policajti majú zase robotu a vlaky vytrubujú ostošes».
Operátorka sa blí¾i s previnilým úsmevom. Prináša na podpis celú hàbu telegramov. Je to neskutoèné. Tempo, pri ktorom »a¾ko odskoèi» na WC i èloveku úplne zdravému, nie to Michalovi s jeho »a¾kos»ami. Michal vytriedi a zapíše telegramy. Vôbec sa neèuduje, ¾e sú v hroznom stave. Tu nie je èas na úpravy a úhladnos». Si rád, ¾e pre¾iješ, èloveèe...
Èas: 17.30h
Koneène je tu koniec zmeny. Michal odovzdá slu¾bu a ide do šatne. Èaká ho ïalší šok. V strope je vybúraná pomerne velká diera. Vyzerá to akoby naschvál – nad jeho skrinkou. Kusy betónu a muriva sa povalujú navôkol. Veci vo vnútri skrinky pokryté murivovým prachom.
Koho by to nerozzúrilo? Michal vbehol do kancelárie dozorného prevádzky. Dobre ho poznal. Zaèínal u Michala ako výpravca a neby» èudného riadenia vedenia stanice, bola by to jeho kancelária. Palo, zvaný „Ko¾ke“ vlastne sedel na jeho stolièke. „Palo, videl si ten binec v šatni? Nie, nevidel. To nemyslíš vá¾ne, kto má na tú bandu dáva» pozor, keï nie Ty? Si dozorný prevádzky, doèerta! Ja veru, nie. Nemám to v pracovnej náplni! A okrem toho: hovoria tu, ¾e Ty urobíš viac bordelu v kúpe¾ni, keï sa osprchuješ! Kto to hovorí? Ale tuto Bublifuk. No jasné, Bublifuk, tlstý kretén, èo nevie sa vprata» do ko¾e! Teraz si sa zaradil do jedného šíku s ním. Maj sa dobre, ignorant!“
Michal sa vrátil do šatne, vyprášil si zvršky od prachu, osprchoval sa. S teèúcou teplou vodou by najradšej zmyl zo seba nielen tento deò, ale aj tisíce dní pred ním – temer 40 rokov aktívnej slu¾by u ¾eleznice. Nedalo sa, neuverite¾né, ¾e kedysi chodil do práce rád.
Nasledovala cesta domov v páchnucom trolejbuse. V zadnej èasti sa vadili a pokrikovali po sebe Rómovia. Na ktorejsi zastávke nastúpil bezdomovec. Michal si pridr¾al na nose vreckovku, zápach tohto exota – mastné šaty, v hustej hrive poskakovali èervené chrobáèiky, bol neznesitelný. Temer vzápätí pristúpila pätica mohutných mu¾ov. Boli to revízori MHD. Nášho exota si ani nevšimli. Rómov diskrétne obišli. Michal ukázal kartièku za 1.900 Sk. Mladá dievèina po jeho lavom boku, tipoval ju na študentku, sa priznala, ¾e nemá lístok. Dvaja z mu¾ov ju vyzvali, aby vystúpila. Michal vystúpil tie¾, mal u¾ toho zápachu dos». Radšej pôjde ïalším spojom, Dvojica revízorov netušila, èo ich èaká. Mladá pasa¾ierka, ktorú prichytili pri èine, zaèala jaèa»: „Dajte mi pokoj, vy dvaja úchyláci, neob»a¾ujte ma!“.
Vydesení mu¾i sa nezmohli na odpor. Kým sa spamätali, zmizla v jednej z boèných ulièiek. Michala to pobavilo. Prial im tú blamá¾, lebo nemali na priestupky rovnaký meter, chceli len lahký zárobok.
Èas: 19.30h
Michal si pozrie televízne noviny a ohreje si veèeru. Na obrazovke sa zaènú pretrèa» „celebrity“. Neuveritelné, kto všetko sa dnes pova¾uje na osobnos». Podvodníci, radodajky, kmíni a lumpi s aureolou temer záchrancov ludstva. Nedá sa na to pozera», vypne prijímaè a následne všetky svetlá. To ticho a tma sú upokojujúce.
Zazvoní telefón, ale ten je zdrojom radosti. Volá Katka. Aj ona mala »a¾ký deò. Neschopný šéf, ktorý si neustále privlastòuje výsledky jej práce. Štúdium na vysokej škole pred pä»desiatkou. Zdravotné problémy s èiastoènou invaliditou. Neustála hrozba vyhadzovu z práce. Ešte stále býva s exman¾elom, opilcom a hrubiánom v jednej osobe. Navyše akýsi mafián odkúpil v pochybnej transakcii od jednej bývalej štátnej organizácie štátne byty aj s ich obyvatelmi. Jediná rados» Katky a Michala sú spoloèné strávené weekendy.
„Katka, vèera som Ti napísal báseò. Zarecitujem ju? Áno, áno, samozrejme“.
Moja budúca ¾ienka
Je biela velká sne¾ienka.
Nohy dlhé, malé chodidlá,
No len tými by ma nezviedla.
Môj anjelik je blonïatý,
Všade, to vieš ja a Ty.
V oèiach modré nezábudky
Viac nehy, ne¾ hnev prudký.
Lúbim ju v ka¾dom èase,
Poznám všetky tóny v hlase.
Chvejem sa v jej chvení,
Je dobre, ¾e láska takto pení.
„Miško, to je ú¾asné, som dojatá, velmi sa teším na weekend. Vieš, ako sa povie v Costarike lúbim «a? Predstav si, ¾e: bla, bla bla. Dobrú noc, milaèik, bla, bla bla“.
Jan Modrovský, Bratislava
Pokraèování pøíštì: Den druhý
