Hlboké brodenie cez mínové polia
Deň prvý:
Čas: 3.00h.
Nočné sídliskové ticho pretne kvílivý a škreklavý hlas ženy: „Ty špina, necháš ju!“ Nasleduje séria podivných zvukov, stony, následný dupot nôh po dlažbe.
O štyri poschodia vyššie sa prebudí muž. Má lahký spánok a relatívne vysoký vek. Vyjde na balkón, obzerá sa navôkol, ale po narušiteloch nočného pokoja sa zlahne zem. Vráti sa do teplej postele, ale vie, že nezaspí. Musí použiť záchod, dôsledok operácie prostaty v minulom roku. Michalov mozog sa zapne nezávisle od jeho vôle a premieta v prebudenej mysli nekonečný prúd spomienok. Na dlhé, nekonečné roky služby na železnici. Na stroskotané manželstvo, ktoré vela rokov fungovalo ani švajčiarske hodinky. Na nepochopitelnú nenávisť exmanželky, drogové excesy svojho prvorodeného. Ďalšie roky, po rozvode, strávené vedla seba, ale nie spolu. Mám neuveritelné šťastie – povie si Michal. Vďaka peniazom z dedičstva a pôžičke získal tento byt. Je to malý zázrak, po rokoch strávených v časoch psychologickej vojny, neustálych treniciach s bývalou, jej zlobou a detičkami, ktoré deťmi dávno neboli. Tomu všetkému je koniec.
Teraz hladí s dôverou do budúcnosti, hlavne preto, že stretol Katku. Trvalo dlho, kým ju získal, šťastie, ktoré prežíval s ňou bolo a je temer neskutočné. Bola človekom, ktorého mal stretnúť už dávno.
Michal sa osprchuje, oblečie, urobí si čaj. Pripraví si veci do práce. Na cestu použije nočný spoj. Tým ďalším by pravdepodobne zmeškal nástup. Autobus je plný. Zapácha a sedadlá sú špinavé. Z niektorých individuí sa Michalovi mimovolne zdvihne žalúdok. O dve zastávky ďalej nastúpi „Francúz“. Je to kolega. Pozdravia sa navzájom zdvihnutím ruky, ale mlčia. Michalov kolega je predseda odborového zväzu. Nevie povedať hlásku „r“, tam je aj pôvod jeho prezývky. Málokto mu rozumie, keď hovorí. Michal patrí k tým, ktorí vedia o čom hovorí.
Teraz sa rozohnil v dlhom dialógu a dodržiavaní bezpečnosti na priecestí, ktoré má vo svojom obvode. Velká stanica, na ktorej pracujú, je v prestavbe. Vlastne sú to tri velké stanice. Stavebné úpravy neprebiehajú len zvonka, ale priamo vo vnútri. Celé týždne sú postavené lešenia, je tam hrozný hurhaj, zavýjajú brusičky, vrčia vŕtačky, smrdí farba, je tu prievan a zima. Práca kolektívu výpravcov sa podobá viac pobytu v blázinci spáreného s cirkusom. Nad tým všetkým panuje netvor, zvaný „Huer“.
Čas: 05.30h
Miestnosť je velká, vlastne sú to dve miestnosti. Delí ich sklená stena. V jednej z nich dominuje dlhý 12-metrový plechový panel so svetelným reliéfom kolajísk, troch staníc a odbočiek. Tri ovládacie pulty a štyri velké stoly, obťažkané telefónmi, počítačmi s príslušenstvom. Množstvo vlakovej dokumentácie, neskutočné malé okienka, umelé svetlo takmer nepretržite. Atmosféra včelieho úžu. Nečudo, končí sa nočná smena.
Michal vystriedal Jana, zvaného „Koktavec“. Tiež starý chlap, s velmi čudným zmyslom pre humor. Tentoraz bol riadne rozčúlený. Elektronický denník, tento hit sezóny, mal nepochopitelne závady, nezlúčitelné s akoukolvek bezpečnosťou. Michal však najprv vyplnil chýbajúce kolónky v odovzdávke služby. „Ak to zbadá „Huer“, si o 150 Sk lahší!“. „Ja ho môžem, toho debila... Preboha, veď ten je tu!“.
Do miestnosti ticho vkĺzol člen vedenia stanice. Šedá eminencia prednostu. Dinosaurí, ale velmi živý kanálový produkt komunistickej éry. Teraz to bol samozrejme, demokrat. V ústach neodmyslitelná žuvačka, pohlad škorpióna, pripraveného zaútočiť.
Tentoraz, celkom neočakávane na to doplatil Michalov kolega v dennej zmene, zvaný „Bacil. „Huer“ celý žiaril, našiel nezrovnalosti v počítačkách. Najprv síce vravel, že to nebude sankciovať, lebo to nie je „Bacilova“ vina, ale vzápätí zmenil názor. Potom sa vrhol na „Francúza“. Vraj minule sedel v uniforme v autobuse a ostatní cestujúci mu nadávali. Michal pošepol Bacilovi: „Skutočne ma dojal až k slzám! Tie závory sa dajú otvoriť o dve minúty skôr“, vyhlásil Huer. „Ja sa o to postarám!“ Vytiahol rozkaz prednostu, nazývaný „Upozornenie“. Prečítali sme si to všetci a nepáčilo sa to nikomu. Francúz energicky protestuje, v kancelárii lietajú blesky - šípy. Huer po slovnej potýčke, v ktorej nie je víťazom, odchádza. Behom dvoch hodín, ten génius vyprodukuje „Upozornenie“ na Upozornenie“.
Michala po mnohých rokoch strávených v tejto mizérii máločo už prekvapuje. Bacil zatiahol to svoje známe „Veď je to oné, hotová tragédia!“
Na paneli odbočky začalo prekmitávať červené svetlo. Mohlo to znamenať všeličo. Lom kolaje. Najčiastejšie je to krádež napájacích lán. U bezdomovcov oblúbený produkt. Policajti vyrážajú okamžite, ale väčšinou nikoho nechytia. Tí chlapi bez adresy sú mazaní, poznajú terén a vlastne, nemajú čo stratiť, navyše prípadný pobyt vo väzení je pre nich rekreácia, teplá strava, bývanie zadarmo. V každom prípade, kolaj sa musela kvôli bezpečnosti vylúčiť. Hustá vlaková premávka sa ešte viac zahustila. Úmerne k tomu vzrástla aj nervozita.
Čas: 11.00h
Michal mal pocit, že odpadne. Vždy si zakladal na rýchlosti svojich reakcií, ale tu mu bola nanič. Počítač bol pekný, zdal sa podla výrobcu aj výkonný, ale mal evidentne velmi zlý aplikačný program, určený pre ich prácu. Trojnásobná evidencia, neustále zapisovanie nepodstatných zbytočností len preto, že analýzu urobil akýsi kancelársky poskok, odtrhnutý od života a od normálnej práce. Naviac ho hnevalo, že to, čo by kedysi urobil lavou - zadnou, nezvládal dnes oboma rukami. O tom, že by mal priestor niečo riadiť, mohol iba snívať. Veci, ktoré mu mali pomáhať, sa stali životunebezpečnou realitou.
Napájacie laná boli znovu namontované, policajti neúspešní, prevádzka normálna. Výpravca susednej stanice volal, že akýsi chlapík po rodinnej hádke sa odobral na železničnú trať, so zjavným úmyslom, zabiť sa. No, ešte aj toto. Títo zúfalci, nemôžu sa zabiť niekde inde? Vyrozumie sa pár vlakov, samozrejme narastá meškanie. Nakoniec si to nádejný samovrah rozmyslí. Nič tu však nie je normálne, každú chvížu sa mení situácia, tentoraz akýsi vodič nákladného auta sa príliš ponáhla a ulomí rahno na závorách. Policajti majú zase robotu a vlaky vytrubujú ostošesť.
Operátorka sa blíži s previnilým úsmevom. Prináša na podpis celú hŕbu telegramov. Je to neskutočné. Tempo, pri ktorom ťažko odskočiť na WC i človeku úplne zdravému, nie to Michalovi s jeho ťažkosťami. Michal vytriedi a zapíše telegramy. Vôbec sa nečuduje, že sú v hroznom stave. Tu nie je čas na úpravy a úhladnosť. Si rád, že prežiješ, človeče...
Čas: 17.30h
Konečne je tu koniec zmeny. Michal odovzdá službu a ide do šatne. Čaká ho ďalší šok. V strope je vybúraná pomerne velká diera. Vyzerá to akoby naschvál – nad jeho skrinkou. Kusy betónu a muriva sa povalujú navôkol. Veci vo vnútri skrinky pokryté murivovým prachom.
Koho by to nerozzúrilo? Michal vbehol do kancelárie dozorného prevádzky. Dobre ho poznal. Začínal u Michala ako výpravca a nebyť čudného riadenia vedenia stanice, bola by to jeho kancelária. Palo, zvaný „Kožke“ vlastne sedel na jeho stoličke. „Palo, videl si ten binec v šatni? Nie, nevidel. To nemyslíš vážne, kto má na tú bandu dávať pozor, keď nie Ty? Si dozorný prevádzky, dočerta! Ja veru, nie. Nemám to v pracovnej náplni! A okrem toho: hovoria tu, že Ty urobíš viac bordelu v kúpežni, keď sa osprchuješ! Kto to hovorí? Ale tuto Bublifuk. No jasné, Bublifuk, tlstý kretén, čo nevie sa vpratať do kože! Teraz si sa zaradil do jedného šíku s ním. Maj sa dobre, ignorant!“
Michal sa vrátil do šatne, vyprášil si zvršky od prachu, osprchoval sa. S tečúcou teplou vodou by najradšej zmyl zo seba nielen tento deň, ale aj tisíce dní pred ním – temer 40 rokov aktívnej služby u železnice. Nedalo sa, neuveritežné, že kedysi chodil do práce rád.
Nasledovala cesta domov v páchnucom trolejbuse. V zadnej časti sa vadili a pokrikovali po sebe Rómovia. Na ktorejsi zastávke nastúpil bezdomovec. Michal si pridržal na nose vreckovku, zápach tohto exota – mastné šaty, v hustej hrive poskakovali červené chrobáčiky, bol neznesitelný. Temer vzápätí pristúpila pätica mohutných mužov. Boli to revízori MHD. Nášho exota si ani nevšimli. Rómov diskrétne obišli. Michal ukázal kartičku za 1.900 Sk. Mladá dievčina po jeho lavom boku, tipoval ju na študentku, sa priznala, že nemá lístok. Dvaja z mužov ju vyzvali, aby vystúpila. Michal vystúpil tiež, mal už toho zápachu dosť. Radšej pôjde ďalším spojom, Dvojica revízorov netušila, čo ich čaká. Mladá pasažierka, ktorú prichytili pri čine, začala jačať: „Dajte mi pokoj, vy dvaja úchyláci, neobťažujte ma!“.
Vydesení muži sa nezmohli na odpor. Kým sa spamätali, zmizla v jednej z bočných uličiek. Michala to pobavilo. Prial im tú blamáž, lebo nemali na priestupky rovnaký meter, chceli len lahký zárobok.
Čas: 19.30h
Michal si pozrie televízne noviny a ohreje si večeru. Na obrazovke sa začnú pretrčať „celebrity“. Neuveritelné, kto všetko sa dnes považuje na osobnosť. Podvodníci, radodajky, kmíni a lumpi s aureolou temer záchrancov ludstva. Nedá sa na to pozerať, vypne prijímač a následne všetky svetlá. To ticho a tma sú upokojujúce.
Zazvoní telefón, ale ten je zdrojom radosti. Volá Katka. Aj ona mala ťažký deň. Neschopný šéf, ktorý si neustále privlastňuje výsledky jej práce. Štúdium na vysokej škole pred päťdesiatkou. Zdravotné problémy s čiastočnou invaliditou. Neustála hrozba vyhadzovu z práce. Ešte stále býva s exmanželom, opilcom a hrubiánom v jednej osobe. Navyše akýsi mafián odkúpil v pochybnej transakcii od jednej bývalej štátnej organizácie štátne byty aj s ich obyvatelmi. Jediná radosť Katky a Michala sú spoločné strávené weekendy.
„Katka, včera som Ti napísal báseň. Zarecitujem ju? Áno, áno, samozrejme“.
Moja budúca žienka
Je biela velká snežienka.
Nohy dlhé, malé chodidlá,
No len tými by ma nezviedla.
Môj anjelik je blonďatý,
Všade, to vieš ja a Ty.
V očiach modré nezábudky
Viac nehy, než hnev prudký.
Lúbim ju v každom čase,
Poznám všetky tóny v hlase.
Chvejem sa v jej chvení,
Je dobre, že láska takto pení.
„Miško, to je úžasné, som dojatá, velmi sa teším na weekend. Vieš, ako sa povie v Costarike lúbim Ťa? Predstav si, že: bla, bla bla. Dobrú noc, milačik, bla, bla bla“.
Jan Modrovský, Bratislava
Pokračování příště: Den druhý