Hlboké brodenie cez mínové polia - 3
Den tretí
Èas: 01.40h
Prvý ranný vlak na ®ilinu bol rýchlik, ale nezašiel ïaleko. Strhol elektrické vedenie tak neš»astne, ¾e zatarasil obidve kolaje. Všetka »archa vlakov sa sústredila na osadenstvo „Bunkra“. Michal, Bacil, Francúz i Drobèek dostávali poriadne do tela. Vlaky sa valili ani besné, jeden za druhým. Ka¾dý, nielen Michal strácal chvílami preh¾ad, ale zvládali to tak ako v¾dy. Chlapi, ktorí poznajú svoju cenu. Dozorný prevádzky ich všetkých navrhol na odmenu. Oznámil to ráno nášmu geniálnemu „stratégovi“ so ¾uvaèkou. 
Podla oèakávania sa nesmierne zaèudoval: „Odmenu? Za èo? Spravili nieèo nad rámec svojich povinností?“ Námatkovo kontroloval dokumentáciu a všade nieèo našiel: neèitatelný zápis, nedostatoèná grafická úprava. Namiesto odmien rozdával peòa¾né tresty. V tvári výraz dôle¾itosti a ví»azstva! Dvere za sebou zatvoril s pocitom dobre vykonanej práce. Všetci sa pozerali na dvere, neveriac vlastným oèiam.
Ticho ako prvý prerušil Bacil: „Ach, ja sprostá a ja som si kvôli tebe oholila nohy“. Vyvolalo to všeobecný výbuch smiechu a patrièné uvolnenie.
Èas: 5.40h
„Chlapci, pozývam Vás na pohárik, zaslú¾ime si, no nie?“ – vyhlásil prekvapivo Francúz. „No toto“, povie Bacil.
„Ani si nevravel, ¾e si dal chladi». Týmto sú všetky Tvoje hriechy odpustené“.
„Ty ma ale seleš, fakt“, opáèi oslovený. Nasleduje nový výbuch smiechu.
Michal si štrngne s ostatnými a ponáhla sa domov. Je chladné ráno a na ceste je pusto. V boènej ulièke zbadá osobné auto bielej farby, zaparkované na chodníku. Na bokoch má nápis „Polícia“ a vo vnútri dvaja uniformovaní v jednoznaènej pozícii úplného vyèerpania. Prejde dos» blízko, aby o tom nebolo pochýb. Chudáci mali »a¾kú noc. On si to nemô¾e dovoli» spa» v práci. Pokraèuje v ceste, za niekolko minút za ním zakvília brzdy. Z policajného auta sa vysunie mladý „orgán“ s dôle¾itým výrazom na tvári. „Vy tu bývate?“, vyblafne na Michala.
„Nie“, povie Michal s nevôlou, „idem z práce“.
„Tak mi uká¾te doklady“.
„Dôvod?“
„Máme hlásenie, ¾e tu na okolí sa vykrádajú záhrady.“
„Máte dojem, ¾e potrebujem vykráda» záhrady?“
Mladý „orgán“ zneistel: „Nu¾ viete, predpisy. Bude to problém?“
„Nie“, Michal mu podal preukaz. Mladý policajt naò pozrel a vrátil mu ho.
„No, nehnevajte sa“.
„Ja sa nehnevám, len by mo¾no bolo lepšie, keby ste boli naozaj bdelí v pravý èas. A obaja“. Chví¾u sa pokochal ich tvárami, zmenenými údivom. V poslednej chvíli dobehol na elektrièku, celú cestu predriemal. V poštovej schránke našiel odkaz z pošty na dobierku. Zavolal Katke, u¾ bola v práci. „Bude to asi ten kostým a blejzer, èo som si objednala“. „Dobre, pôjdem ho vyzdvihnú»“.
Èas: 8.00h
Doniesol lahuèký balík a ulo¾il sa k spánku. Cez obedòajšiu pauzu neodolal a otvoril ho. Katka bola šokovaná ako on: „Poslali iba blejzer? Preboha, na èo mi bude?“
„No, zavolaj tam Katka a daj si to do poriadku“. Èo je to za firmu, posiela torzá objednávok...
Michal zasa zaspí, prebudí ho ïalší telefonát. „Vieš èo, môj zlatý, prines mi ten balík, musím to posla» spä», vraj u¾ nemajú ten model, mám z toho také nervy“...
„V poriadku“, povie Michal. Som rád, ¾e sa stretneme.
Èas: 15.30h
Katku nájde velmi rozrušenú. „Prepáè, miláèik, tak som im vynadala, ešte sa celá trasiem“.
„Trasieš sa velmi pekne, Katka“, objal ju a na pery vtisol dlhý bozk. Rukami vychutnával plnos» jej oblín.
Zalapala po dychu: „neblázni, Ty jašo, niekto príde!“
„Kto by mohol, môj tzv. bratranec?“ Takto zo ¾artu volal jej šéfa.
„Nie, ten to u¾ nevydr¾al, šiel domov“.
„Vieš èo? Pôjdeme spolu na poštu a vrátime to, kúpime nieèo, èo si vyskúšaš. A to ihneï“. Katka hoci váhavo, súhlasí.
V butiku sa rozhoduje medzi dvoma modelmi. Volba padne na bé¾ové šaty s krajskou a kabátikom. Velmi pekné a nie sú ani drahé. Michal zaplatí kartou. Vyjdú spolu na zaludnenú pešiu zónu, plnú obchodov.
„Vezmi mi prosím «a, tie šaty k nám, ja ešte mladému musím spravi» nieèo na veèeru“. „Jasné, nezabudni, ¾e zajtra ideme do divadla“.
„Ne¾artuj, teším sa na to u¾ dva tý¾dne“.
„Ešte pusu, ide Ti elektrièka!“.
Náhlivo sa pobozkajú. Katka musí prejs» na druhú stranu ulice. Objaví sa znezrady èierny mercedes a skrí¾i jej cestu. Michal ho vôbec nevidel, ani nepoèul. Katkino telo narazí do kapoty èierneho prízraku a niekolkokrát sa obráti. V Michalovi vybuchne vesmír. S výrazom raneného zviera»a sa pokúša vzia» Katku do náruèia. Nevníma mrazivé ticho i následný hurhaj. Katka nejaví známky ¾ivota. Vyhasnuté modré oèi hladia do veènosti. Z auta sa vysúka mladý chlap v extravagantnom obleèení. Volá na mobil. „Musíš prís», mám tu nejaký problém“.
Michal jemne polo¾í hlávku svojej snúbenice na kúpené šaty. Vstane, rozbehne sa a plnou silou zasiahne telefonujúceho mu¾a. Obidvaja spadnú. Tváre sa im dostanú do bezprostrednej blízkosti. Z tej Michalovej pozerá smr» a blèiace oèi. Ruky bývalého drevorubaèa nepoznajú zlutovanie. Je poèu», ako praská krèný stavec.
Cez húfy zvedavcov sa predierajú policajti a záchranári. Michal sa pokúša vsta», ale zachváti ho záchvat dusivého kašla. Kyslíka je stále menej a menej, nakoniec u¾ nijaký nepotrebuje. Obklopí ho milosrdná èierna tma a akýsi nedefinovate¾ný pocit ú¾avy.
Namiesto epilógu:
Èas: 13.50h
Michal otvorí oèi a zistí, ¾e je vo svojej izbe. Zvoní telefón a nesmierne drahý hlas hovorí: „Miláèik, nepovedal si, kedy prídeš. Musím ešte mladému nieèo pripravi» na zajtra, aj nakúpi»“. Michal sa pozrie pred seba (zbadá balíèek z pošty) a u¾ vie, ¾e posledné hodiny boli iba zlým snom. „Idem okam¾ite, láska moja, nevieš ako strašne rád. Vôbec to netušíš“...
Jan Modrovský, Bratislava
