Hlboké brodenie cez mínové polia - 3
Den tretí
Čas: 01.40h
Prvý ranný vlak na Žilinu bol rýchlik, ale nezašiel ďaleko. Strhol elektrické vedenie tak nešťastne, že zatarasil obidve kolaje. Všetka ťarcha vlakov sa sústredila na osadenstvo „Bunkra“. Michal, Bacil, Francúz i Drobček dostávali poriadne do tela. Vlaky sa valili ani besné, jeden za druhým. Každý, nielen Michal strácal chvílami prehžad, ale zvládali to tak ako vždy. Chlapi, ktorí poznajú svoju cenu. Dozorný prevádzky ich všetkých navrhol na odmenu. Oznámil to ráno nášmu geniálnemu „stratégovi“ so žuvačkou. ![](portal/cz/seniortip/article/2600/Image/strom.jpg)
Podla očakávania sa nesmierne začudoval: „Odmenu? Za čo? Spravili niečo nad rámec svojich povinností?“ Námatkovo kontroloval dokumentáciu a všade niečo našiel: nečitatelný zápis, nedostatočná grafická úprava. Namiesto odmien rozdával peňažné tresty. V tvári výraz dôležitosti a víťazstva! Dvere za sebou zatvoril s pocitom dobre vykonanej práce. Všetci sa pozerali na dvere, neveriac vlastným očiam.
Ticho ako prvý prerušil Bacil: „Ach, ja sprostá a ja som si kvôli tebe oholila nohy“. Vyvolalo to všeobecný výbuch smiechu a patričné uvolnenie.
Čas: 5.40h
„Chlapci, pozývam Vás na pohárik, zaslúžime si, no nie?“ – vyhlásil prekvapivo Francúz. „No toto“, povie Bacil.
„Ani si nevravel, že si dal chladiť. Týmto sú všetky Tvoje hriechy odpustené“.
„Ty ma ale seleš, fakt“, opáči oslovený. Nasleduje nový výbuch smiechu.
Michal si štrngne s ostatnými a ponáhla sa domov. Je chladné ráno a na ceste je pusto. V bočnej uličke zbadá osobné auto bielej farby, zaparkované na chodníku. Na bokoch má nápis „Polícia“ a vo vnútri dvaja uniformovaní v jednoznačnej pozícii úplného vyčerpania. Prejde dosť blízko, aby o tom nebolo pochýb. Chudáci mali ťažkú noc. On si to nemôže dovoliť spať v práci. Pokračuje v ceste, za niekolko minút za ním zakvília brzdy. Z policajného auta sa vysunie mladý „orgán“ s dôležitým výrazom na tvári. „Vy tu bývate?“, vyblafne na Michala.
„Nie“, povie Michal s nevôlou, „idem z práce“.
„Tak mi ukážte doklady“.
„Dôvod?“
„Máme hlásenie, že tu na okolí sa vykrádajú záhrady.“
„Máte dojem, že potrebujem vykrádať záhrady?“
Mladý „orgán“ zneistel: „Nuž viete, predpisy. Bude to problém?“
„Nie“, Michal mu podal preukaz. Mladý policajt naň pozrel a vrátil mu ho.
„No, nehnevajte sa“.
„Ja sa nehnevám, len by možno bolo lepšie, keby ste boli naozaj bdelí v pravý čas. A obaja“. Chvížu sa pokochal ich tvárami, zmenenými údivom. V poslednej chvíli dobehol na električku, celú cestu predriemal. V poštovej schránke našiel odkaz z pošty na dobierku. Zavolal Katke, už bola v práci. „Bude to asi ten kostým a blejzer, čo som si objednala“. „Dobre, pôjdem ho vyzdvihnúť“.
Čas: 8.00h
Doniesol lahučký balík a uložil sa k spánku. Cez obedňajšiu pauzu neodolal a otvoril ho. Katka bola šokovaná ako on: „Poslali iba blejzer? Preboha, na čo mi bude?“
„No, zavolaj tam Katka a daj si to do poriadku“. Čo je to za firmu, posiela torzá objednávok...
Michal zasa zaspí, prebudí ho ďalší telefonát. „Vieš čo, môj zlatý, prines mi ten balík, musím to poslať späť, vraj už nemajú ten model, mám z toho také nervy“...
„V poriadku“, povie Michal. Som rád, že sa stretneme.
Čas: 15.30h
Katku nájde velmi rozrušenú. „Prepáč, miláčik, tak som im vynadala, ešte sa celá trasiem“.
„Trasieš sa velmi pekne, Katka“, objal ju a na pery vtisol dlhý bozk. Rukami vychutnával plnosť jej oblín.
Zalapala po dychu: „neblázni, Ty jašo, niekto príde!“
„Kto by mohol, môj tzv. bratranec?“ Takto zo žartu volal jej šéfa.
„Nie, ten to už nevydržal, šiel domov“.
„Vieš čo? Pôjdeme spolu na poštu a vrátime to, kúpime niečo, čo si vyskúšaš. A to ihneď“. Katka hoci váhavo, súhlasí.
V butiku sa rozhoduje medzi dvoma modelmi. Volba padne na béžové šaty s krajskou a kabátikom. Velmi pekné a nie sú ani drahé. Michal zaplatí kartou. Vyjdú spolu na zaludnenú pešiu zónu, plnú obchodov.
„Vezmi mi prosím Ťa, tie šaty k nám, ja ešte mladému musím spraviť niečo na večeru“. „Jasné, nezabudni, že zajtra ideme do divadla“.
„Nežartuj, teším sa na to už dva týždne“.
„Ešte pusu, ide Ti električka!“.
Náhlivo sa pobozkajú. Katka musí prejsť na druhú stranu ulice. Objaví sa znezrady čierny mercedes a skríži jej cestu. Michal ho vôbec nevidel, ani nepočul. Katkino telo narazí do kapoty čierneho prízraku a niekolkokrát sa obráti. V Michalovi vybuchne vesmír. S výrazom raneného zvieraťa sa pokúša vziať Katku do náručia. Nevníma mrazivé ticho i následný hurhaj. Katka nejaví známky života. Vyhasnuté modré oči hladia do večnosti. Z auta sa vysúka mladý chlap v extravagantnom oblečení. Volá na mobil. „Musíš prísť, mám tu nejaký problém“.
Michal jemne položí hlávku svojej snúbenice na kúpené šaty. Vstane, rozbehne sa a plnou silou zasiahne telefonujúceho muža. Obidvaja spadnú. Tváre sa im dostanú do bezprostrednej blízkosti. Z tej Michalovej pozerá smrť a blčiace oči. Ruky bývalého drevorubača nepoznajú zlutovanie. Je počuť, ako praská krčný stavec.
Cez húfy zvedavcov sa predierajú policajti a záchranári. Michal sa pokúša vstať, ale zachváti ho záchvat dusivého kašla. Kyslíka je stále menej a menej, nakoniec už nijaký nepotrebuje. Obklopí ho milosrdná čierna tma a akýsi nedefinovatežný pocit úžavy.
Namiesto epilógu:
Čas: 13.50h
Michal otvorí oči a zistí, že je vo svojej izbe. Zvoní telefón a nesmierne drahý hlas hovorí: „Miláčik, nepovedal si, kedy prídeš. Musím ešte mladému niečo pripraviť na zajtra, aj nakúpiť“. Michal sa pozrie pred seba (zbadá balíček z pošty) a už vie, že posledné hodiny boli iba zlým snom. „Idem okamžite, láska moja, nevieš ako strašne rád. Vôbec to netušíš“...
Jan Modrovský, Bratislava