Hlboké brodenie cez mínové polia - 2
Deò druhý:
Èas: 06.30h
Zobudil sa na to, ¾e sa dusí. Otvoril dvere na balkón. Záchvat otriasol prudko celú Michalovu postavu. Mával to stále èastejšie. V minulom roku ho posielali lekári kade-tade po vyšetreniach, ale nezistili príèinu. Pomohlo mu a¾ teplé leto s tie¾ pitie èaju z Veroniky lekárskej – tak sa tá bylinka volá. V tomto roku sa objavil kašel znova. „Leví“ podiel má na tom zastupujúci závodný lekár. Presvedèil Michala, ¾e vzhladom na svoju silnú telesnú konštrukciu nepotrebuje ¾iadne antibiotiká. Tie vraj dávajú iba babkám nad hrobom, ktoré aj tak umrú. Okrem práceneschopnosti mu nevypísal niè. Michal si kúpil vtedy lieky bez receptu a lieèil sa neškodnými preparátmi, tie¾ cibu¾ovým èajom. Trpel ako pes, ale bez zlepšenia stavu. Kmeòový lekár mu síce vypísal recept na skutoèné lieky, ale zrejme u¾ neskoro. Èo je to za generáciu nových lekárov. Vedia nieèo viac, okrem experimentovania?
Kašel sa postupne stráca, Michal je schopný urobi» si raòajky. Ide do supermarketu nakúpi». Ludí s košíkmi je nezvyèajne ve¾a. Niektorí si košík ani nezoberú. Pred Michala sa tie¾ postaví taký frajer, mladý, asi vo veku jeho syna. Mal asi aj jeho drzos», lebo tvrdil, ¾e tam stál, iba si odskoèil. Popritom neustále polohlasom frflal na pomalú predavaèku. Michal bol príliš vyèerpaný raòajším zápasom s vlastnými plúcami, aby sa vadil s nejakým magorom. Zamyslel sa nad vèerajším extempore a bolo mu z toho smutno.
„Nestrkajte do mòa tým vozíkom!“ To sa ozval nepokojenec pred ním.
„Prepáè, zamyslel som sa“.
„Aké¾e prepáè, vyzeráš ako buzerant a strkáš ma do zadku!“
„Poèúvaj, chapèe, upokoj sa!“.
„No, nebodaj ma chceš èièíka», starý pes! Poèkám «a vonku a takú Ti tresnem, ¾e sa z toho poserieš!“
„V poriadku, poèkaj si... toto máš odo mòa, aby si neèakal zbytoène!“.
Michal v úzkej ulièke spravil krátky trhavý pohyb. Nákupný vozík narazil bolestivo do verbálneho útoèníka. Zabudol aj nadáva». Michal pozorne sledoval, èo bude nasledova». Ten zaplatil, schmatol tašku s mininákupom a rýchle odchádzal. Cez parkovisko temer utekal. Michal poukladal nákup do ruksaku. Policajný obušok umiestnil tak, aby bol okam¾ite pou¾itelný. Nedá sa predsa urá¾a» a u¾ vôbec nie takýmto hnusným pankartom.
Èas: 9.30h
Na zastávke autobusu sa temer zrazil s bývalým kolegom. Bol u¾ niekolko rokov na dôchodku. Volal sa Vlasák, èo bolo istou iróniou, preto¾e tento chlap mal odnepamäti hlavu lysú ani koleno. ®il v podivnom man¾elskom zväzku, so ¾enou, s ktorou nekomunikoval, ani nespával. Stretnutiu sa oèividne potešil.
“Miško, tak Ty ¾iješ teraz tu, v týchto konèinách? Kolujú chýry, ¾e sa chceš o¾eni». Je to pravda?“
„Áno“.
„No to sa Ti èudujem. Po tom všetkom, èo Ti vyviedla tá Tvoja, bývalá, naozaj máš odvahu“. „Lacko, to nie je jedna odvaha, ale láska!“
„Ále, daj pokoj, všetky sú to mrchy, tá moja najväèšia“.
„No samozrejme, Ty si bol v¾dy na ¾enské vyšportovaný, fešák, pekné zuby, vlasy, vieš s nimi hovori»“.
„To všetko mô¾eš aj Ty. Daj si vytrhnú» ten jeden zub, pekná protéza «a vyjde tak na desa» litrov, aj za¾ívanie budeš ma» lepšie. Nenos prosím «a tie staré ¾eleznièné háby a trocha sa uvolni. To ostatné príde samo“.
„Nie, to nie je niè pre mòa. Mám svojich 100 korún na deò, to, èo za to kúpim, s tým jedným zubom uhryziem a parádu mi netreba. No v jednom máš pravdu: Minule ma ten môj zúbok rozbolel, šiel som k zubárovi a veru som temer šes» tisíc korún platil. Nemám toti¾ poistku“. „Hej, šéfe, nekúpite prima botasky? Lacno dám“ – prerušil ich v dialógu mladý Róm ve¾mi zanedbaného vzhladu.
„Nie, nekúpime a ber sa kade lahšie, neotravuj“ zvýšil hlas Michal.
„Nekriète na mòa, aj ja mám svoje práva“ rozohnil sa mladý podnikatel.
„Hovorím ti, zmizni lebo vyfasuješ, zduploval mu Michal, nasadiac hrozivý výzor“.
„Ide z Teba strach“, povedal Laco pozerajúc za upalujúcim výrastkom.
„Dnes ma u¾ jeden naštval. Sú ani ploštice, »a¾ko sa ich zbavi». Pozvem »a tuto naproti, je krèma.
„Ó, nie, ja u¾ vôbec nepijem, nejem ani mäso“.
„Èo¾e, stal si sa vegetariánom?“ „Nie, jednoducho na to nemám“.
„Preboha, tak poï, objednám Ti nieèo!“
„Nie, Miško, nie, ja viem, ¾e si dobrý èlovek, ale neviem, èo by to so mnou spravilo. Aj tie bundy a kabáty, èo si mi daroval, som dal tým, ktorí sú na tom ešte horšie ako ja. Nechajme to tak ako to je“.
„Nu¾, keï je to tak, budeme sa musie» rozlúèi». Idem na noènú a potrebujem sa trochu vyspa». Maj sa dobre, ak sa to vôbec u Teba dá...“
Michal sa naobeduje a ulo¾í k spánku. Sníva sa mu, ¾e je na motocyklových pretekoch. Motorky zavýjajú jedna cez druhú, jedna z nich je èoraz hluènejšia. Je to neznesitelné, Michal sa zobudí. Pod balkónom reálne zavýja, taká detská, od Èíòana. Soploš na nej, sotva chodí do školy. Sebavedome ho sleduje akési bezkrké indivídum so zlatou re»azou okolo krku. Je zbytoèné nieèo poveda». Lepšie by bolo asi nabi» brokovnicu... Teda keby nejakú mal.
Èas: 16.00h
Je èas ís» do práce. Tuèná babizòa stojí blízko zastávky a ponúka na predaj lósy: „Kúpte si mladý pán, urèite vyhráte!“
Michal sa kyslo usmeje: „Ïakujem, ja u¾ som vyhral“. Prebehla mu myslou epizóda asi tak jeden rok stará. Nahnalo mu to vela strachu a pravdu povediac, dnes sa nebál menej. Nakúpil vtedy pár malièkostí v hypermarkete. Oslovila ho akási ¾ena, ktorá robila nejaký sociologický prieskum. Vraj je to zlosovatelné a mô¾e vyhra» cestu do zahranièia. Onedlho dostal SMS-ku, ¾e vyhral dovolenku na Kanárske ostrovy pre dve osoby. Koho by to nepotešilo. Okam¾ite volal Katke. Bola tie¾ nadšená a išli spolu na adresu, ktorú im povedali. Firma sa volala „International Platinum“, vyzeralo to seriózne, mladí ludia za poèítaèmi, velmi slušné vystupovanie. Michal sa pýtal na výhru, povedali mu, ¾e treba poèka» na šéfa a na prezentáciu. V tomto momente malo v òom zaèa» blika» výstra¾né svetielko. Malo! Mo¾no aj zaèalo, ale postupne zhaslo. Velký šéf bol Arab, vcelku šoumen, príjemný, ústretový, presvedèivý. Presvedèil nielen Michala, ale aj ïalších tucet párov, ¾e je výhodné kúpi» si apartmán na Malte. Cena sa zdala by» výhodná. Všetkým dali nieèo vypi», bohvie, èo v tom bolo. Podpísal aj Michal, chcel sa pred Katku vytiahnu». V deò nasledujúci si u¾ bez adrenalínu úspešného mu¾a preèítal v pokoji celú zmluvu. Zhrozil sa a nevedel si vysvetli», ako mohol nieèo také podpísa». Bolo to absolútne nevýhodné, aj podla anglického práva. Tým sa toti¾ neustále autori zmluvy oháòali. Najhoršie bolo, ¾e súèasne podpísal aj zmenku na dva a pol tisíca euro, splatnú do pol roka. Výhra na Kanárske ostrovy? Áno, ale okam¾itý nástup, bez letenky a stravy. Bol to vynikajúci podvod. Michal po¾iadal o zrušenie zmluvy, vrátenie peòazí (5.000 Sk), ktoré mal náhodou pri sebe, ïalších 6.000 Sk zaplatil právnikovi. „International Platinum“, zaujalo pozíciu mrtveho chrobáka. Michal bol zhnusený. Èo je to za vládu, keï dovoluje, zdá sa, legálne okráda» svojich obèanov? Bol rozhodnutý bráni» sa. Nikto mu nebude siaha» na jeho majetok. Na prípadného vymáhaèa dlhov èakal nabitý perkusný revolver.
Èas: 17.30 h
Do práce sa Michal prihlásil v „teráriu“, ako familiárne nazývali duálnu miestnos» za sklom. Sídlil v nej dozorný prevádzky a stanièní dispeèeri. Tí èastokrát zabúdali, ako »a¾ko sa im tie¾ pracovalo pod neustálym dohladom. Hlavne preto, ¾e ka¾dý z dispeèerov mal na toho istého výpravcu rozdielne po¾iadavky. Dvom pánom ve¾mi »a¾ko slú¾i».
Dnes do „Bunkra“ cez jediné otváratelné okienko a radu svetlíkov pri strope svietilo prudké slneèné svetlo zapadajúceho slnka. Rolety ¾iadne, tak¾e èinnos» na paneli nebolo vôbec vidie». Nielen Michal, ale aj jeho kolegovia ka¾dý pohyb na paneli kontrolovali pomocou improvizovaného tienidla a z bezprostrednej blízkosti.
„To je asi tá svetelná rampa, èo nám slubovali“ – zatiahol Bacil.
„Vysoko kvalitný šmejd“. „Áno, tak ako táto klimatizácia, poèujete ako huèí?“, povedal Drobèek. ®iadny èerstvý vzduch, be¾í to na plné pecky od rána. Dobré, èo? To najlepšie na koniec: vypnú» ju mô¾u len dvaja ludia – osmièkári. „To mohol vymyslie» len blbec, urèite, to nie je problém. Tých je tu plno, no dnes pribudol ïalší“. Má perfektné meno: „Tajtrlík“. Vraj ho vyhodili z Carga, dostal odstupné, ¾eleznice ho zamestnali opä». „To je typické, tu existuje zákon kloaky – všetok hnoj sa zroma¾ïuje na velkých hromadách. Dal u¾ o sebe vedie». Áno, pár luïom u¾ strhol peniaze: za vestu, prilbu, škaredý poh¾ad. Nebodaj chce by» lepší ako náš Jo¾ko Huer. Nie, toho nikto neprekoná. Pamätám sa za „komanèov“ ešte robil vedúceho posunu, sa širokého pléna pýtal: „Súdruhovia, poraïte, ako by» najlepší?“ No vidíš, podarilo sa mu. Urèite.
Vtedajší náèelník temer dostal infarkt, keï to poèul. A to bol velký komunista. Zato tento prednosta si ho chváli, bodaj by nie, obidvaja agenti ŠTB. Neby» „ne¾nej“, nikdy by neboli ta, kde sú. Normálne by bolo, keby obaja vyberali kontajnery. Mamlas z pomocnej školy nám tu robí dusno. No a na tejto rekonštrukcii sa tie¾ niekto poriadne nabalil.
Èas: 20.10h
Huèanie klimatizácie prestalo. „Bo¾e, to je neuveritelné také ticho“, zatiahol Drobèek – mocný mladý chlap s postavou impozantnej šírky.
„Len sa neteš, dajaký debil to zas zapne“, oponoval mu Bacil. „Nepáèi sa im tento osobný na trati“, povedal Michal.
„Preèo? Podla èasu, ktorý mám, u¾ za ním stojí rýchlik EC“. Neozval sa, nie. Ani na vysielaèku, ani na mobil? Veru nie, veï vieš, ¾e slu¾obné mobily majú len kontrolné orgány, nie tí, ktorí ich potrebujú“.
"To je ve¾mi múdre, nemohli by nás inak kontrolova», èo na tom, ¾e vlaky stoja. Cestujúci znesú – s»a¾ova» sa mô¾u na lampárni“.
„Hej, tú zrušili ako prvú! Uplynuli ïalšie minúty, niè sa však nedialo. Michal poznal ten pocit zbytoèností a bezmocnosti. Za¾íval ho aj príliš èasto. Nakoniec sa ozval vlakový dispeèer. Odkedy sa ¾eleznice rozdelili na tri èasti, panoval v riadení chaos. Vodiè vlaku ohlásil poruchu, urýchlene sa vypriahol nákladný vlak, urobili sa opatrenia na stiahnutie osobného vlaku. Následne sa podarilo vodièovi odstráni» poruchu na rušni. Opatrenia Michal zrušil, osobný sa dostal do stanice. Medzinárodný rýchlik prefrèal, vyslobodený zo zátarasu s poriadnym meškaním. Dozorný prevádzky píše siahodlhú správu. „Orgány“ budú informované. Vela dní po udalosti budú pátra» po vinníkovi, niekoho nájdu, najlepší je niekto z prevádzky. Ten, kto skutoène pracuje. Nie tvorcovia zlého systému, nie ignoranti, ktorí navalia na pracovníkov v prevádzke mno¾stvo práce. Sú takisto ak oni zamestnancami podniku a správajú sa ako feudáli k nevolníkom. Je to neskutoèné. Komanèi síce oficiálne padli, ale sú tu – všade! Nemýlme sa, vládnu ïalej. Francúz dnes posunuje s akousi súkromnou firmou, pracujúcou na nepretr¾itej výluke.
Rozlo¾il si svoje oblúbené jedlo: domácu klobásu s chrenom a horèicou. „Pán výpravca“, ozve sa z vysielaèky – prácu sme skonèili, pýtame sa na Hlavné“.
„Pôjdeme rovno?“ Francúz stlaèí tlaèidlo vysielaèky, s plnými ústami a absenciou písmena „r“. „hovno, hovno“.
„Prepáète, nerozumeli sme... ako pôjdeme?“
„Hovno, hovno“, zopakuje neš»astník. Francúzovi kolegovia sa zaènú smia». Škodorados», najlepšia rados» a zábava. Drobèek u¾ nedovolí Francúzovi opätovne odpoveda», urobí to za neho. Francúz sa ešte chvl¾u nafukuje, potom sa uspokojí.
Jan Modrovský, Bratislava
Pokraèování pøíštì: Den tretí
Související èlánky: